(píše Marián Baňanka, predseda ECHOZ)
Dnes, 25. marca, je to presne 29 rokov, čo vtedy ešte Federálny odborový zväz energetikov podpísal prvú Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa so Zväzom zamestnávateľov energetiky Slovenska a položil tým pevný základ sociálneho partnerstva odborov a zamestnávateľov v slovenskej energetike.
Bola to prvá z kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, na ktorej som sa podieľal ako hlavný vyjednávač odborového zväzu a do dnešných dní to je viac ako 15 kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa a približne dvojnásobný počet uzatvorených dodatkov k týmto zmluvám.
Viem, nie je to žiadne okrúhle výročie – tak prečo to osobitne zdôrazňovať? Jednoducho preto, aby sme si všetci uvedomili aké dôležité a nenahraditeľné je kvalitné a fungujúce sociálne partnerstvo medzi zamestnávateľmi a odbormi. A v súčasnosti je priam existenčne dôležité to pripomenúť!
Dôležité je to aj preto, lebo pred dvoma dňami ECHOZ obdržal list od prezidenta Zväzu chemického a farmaceutického priemyslu SR, v ktorom vyjadril svoje znepokojenie, ba priam hlboké sklamanie z toho, že odborový zväz si dovolil (slovami pána prezidenta ZCHFP) inštruovať a vyzývať svojich členov ku striktnému dodržiavaniu legislatívnych predpisov namiesto uprednostnenia vzájomných dohôd medzi zamestnancom a zamestnávateľom.
Osobne nemám rád, keď ma niekto obviňuje z niečoho, čo som nevykonal. Zároveň však je pre mňa ako najvyššieho reprezentanta odborového zväzu zásadne neprijateľné, aby bol ECHOZ obviňovaný najvyšším predstaviteľom partnerského zamestnávateľského zväzu (ktorý je zároveň aj druhým najvyšším predstaviteľom AZZZ) z niečoho, čo odborový zväz vôbec „nespáchal“!
ECHOZ si totiž dovolil reagovať (pretože je to jeho povinnosťou) na podnety členskej základne, že zamestnávatelia v súvislosti s riešením predchádzania šíreniu nákazy koronavírusom a s tým súvisiacej ochrany samotných zamestnancov, nariaďujú zamestnancom čerpanie tzv. „karanténnej dovolenky“.
V liste, ktorý bol zaslaný predsedom všetkých ZO ECHOZ a obsah ktorého bol následne zverejnený aj na webstránke odborového zväzu (a je tam aj teraz – takže kontrola je jednoduchá) bola objasnená situácia ohľadne „karanténnych opatrení“.
Ďalej bolo už uvedené iba to, že v prípade zamestnancov, ktorí nemôžu vykonávať prácu z dôvodu rozhodnutia zamestnávateľa o zastavení alebo obmedzení prevádzky, má zamestnávateľ viacero možností riešenia danej situácie – počínajúc od tzv. homeoffice, cez zákonnú prekážku v práci na strane zamestnávateľa (presne podľa príslušných ustanovení § 142 Zákonníka práce) až po dohodu zamestnávateľa so zamestnancom na čerpaní dovolenky, vrátane možnej dohody o hromadnom čerpaní dovolenky – nikde však žiadna zmienka o tom, že zamestnanec sa nemôže alebo nemá dohodnúť so zamestnávateľom na riešení, ktoré bude vyhovovať obom. Je úplne samozrejmé, že ECHOZ vo všetkých svojich stanoviskách a poradenstvách pre svojich členov vždy zdôrazňoval, zdôrazňuje a bude zdôrazňovať dôležitosť dodržiavania príslušných ustanovení legislatívnych predpisov.
A je viac ako smutné, že jeden z najvyšších predstaviteľov zamestnávateľov na Slovensku pod tlakom okolností prepadol pocitu, že by zamestnanci v záujme akejsi flexibility sa mali jednoducho vzdať svojich práv, ktoré im garantuje slovenská legislatíva a členstvo v odboroch.
Okrem toho ECHOZ následne na svojej webstránke zverejnil aj ďalší materiál, v ktorom rozviedol všetky možnosti zamestnávateľov a zamestnancov ako spoločne riešiť situácie, ktoré sú dôsledkom pandémie spôsobenej koronavírusom. Uvedené možnosti podľa názoru odborového zväzu predstavujú v praxi realizovateľné spôsoby riešenia aktuálnej mimoriadnej situácie s výnimkou jediného – tzv. konta pracovného času.
Tento nástroj považuje odborový zväz za veľmi špecifický, nakoľko si vyžaduje nielen písomnú dohodu zamestnávateľa s príslušnou odborovou organizáciou, ale najmä priam vešteckú predvídateľnosť pre možnosť reálneho odpracovania záporného konta pracovného času zainteresovanými zamestnancami v neskoršom období.
Dnes sa nielen Slovensko, ale aj celá Európska únia pod vplyvom pandémie spôsobenej šírením koronavírusu ocitá na takmer dejinnej križovatke. S tým ako rastie počet ľudí postihnutých nákazou a jednotlivé štáty sú nútené prijímať stále razantnejšie opatrenia, o to viac tieto opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť ešte väčšiemu rozšíreniu nákazy a v nejakom prijateľnom časovom horizonte zastaviť túto celosvetovú pandémiu, zasahujú do podstaty bytia a existencie každého jednotlivého občana.
Tieto opatrenia totiž neohrozujú iba ekonomické fungovanie firiem, ktoré museli na základe nariadení štátu zatvoriť alebo radikálne obmedziť svoje prevádzky, ale minimálne rovnako ak nie viac ohrozujú ekonomickú existenciu dotknutých zamestnancov.
V posledných dňoch sme médiami, podnikateľmi aj politikmi presviedčaní iba o tom, že je absolútne nevyhnutné urýchlene zachraňovať firmy, lebo len tak zabránime najväčšej ekonomickej kríze, aká kedy Slovensku hrozila, ale len okrajovo sem tam padne zmienka aj o zamestnancoch.
Zamyslel sa však vôbec niekto nad tým, prečo všetci hovoria len o tom, že štát musí zachraňovať firmy a podnikateľov, pričom by mnohí tzv. experti najradšej hneď a do hodiny prekopali celú slovenskú legislatívu, len aby sa firmám akože pomohlo. A kde sú ľudia, občania, zamestnanci – kto pomôže im?
Keďže na Slovensku najobľúbenejším a najpoužívanejším liekom na ekonomické problémy firmy je redukcia zamestnanosti (v „lepšom prípade“ razantná redukcia miezd a tzv. zamestnaneckých benefitov), ak má štát ohrozeným firmám pomôcť, tak jednoznačne by mal garantovať štátnu pomoc iba tým firmám, ktoré sa zaviažu k udržaniu zamestnanosti a neznižovaniu úrovne miezd.
Ak sa má skutočne slovenskej ekonomike pomôcť prostredníctvom sanácie ohrozených firiem, zdôrazňujem existenčne ohrozených firiem a podnikateľov, malo by sa tak diať prostredníctvom celospoločensky akceptovaných pravidiel dohodnutých medzi vládou, zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov.
Len spoločné dohody dosiahnuté prostredníctvom tripartitného rokovania a fungujúceho sociálneho dialógu sú skutočnou zárukou toho, že záchrana zamestnávateľov sa neurobí iba na úkor zamestnancov.