(dnes píše podpredseda ECHOZ Milan Kuruc)
Napríklad ten, kto pri tom aj rozmýšľa. Lebo nie je pre človeka nič jednoduchšie, ako vymyslieť robotu niekomu inému.
Ale vytvoriť mu k tomu rovnako dobré podmienky, za akých by pracoval aj on sám a ešte ho aj férovo zaplatiť, zvykne byť už pre niektorých manažérov raketová veda.
Naposledy mi to demonštroval slovenský manažment jednej nadnárodnej spoločnosti. Ten sa rozhodol zamestnancov motivovať individuálnym bonusom, ktorý bude vyplácať v lete a pred vianocami.
Potiaľ dobre, nie?
Podávaš štandardný výkon? Dostaneš štandardný bonus. Podávaš nadštandardný výkon? Dostaneš nadštandardný bonus. Nepodávaš výkon? Nedostaneš nič.
To by dávalo logiku. A tej sa chcel tento manažment zrejme vyvarovať.
Preto sa firma rozhodla a trvá na tom doteraz, že individuálny bonus bude rozdeľovať takto: 70 percent zamestnancov dostane plnú výšku bonusu, 20 percent zamestnancov dostane nadštandardnú výšku bonusu (až 1,3 násobok) a 10 percent zamestnancov dostane iba 40 percent bonusu.
A to bez ohľadu na to, kto ako robil.
Logické? Nie. Rozumné? Vôbec. Ale aspoň demotivačné? Áno.
Takže sa pokojne môže stať a aj sa to v tejto firme stáva, že pracujete viac ako kvalitne, zastupujete chýbajúcich kolegov, máte výsledky, dokonca vás vedúci ohodnotí na najvyšší počet bodov pri polročnom hodnotení, no pred vianocami alebo letnými dovolenkami si na výplatnej páske nájdete 40 percentný bonus namiesto 130 percentného.
A to len preto, že na niekoho to proste muselo vyjsť.
To je, ako by ste mali tri deti, a jedno z nich raz za čas zmastili s dovetkom, že teraz je rad na ňom.
Bez toho, aby sme si tu uvádzali paralely s deťmi, je už z nastavenia pravidiel tohto bonusu na pohľad jasné, že je to proste celé zle.
Nemusíte vymýšľať analógie, ani žiadne iné metafory. Nezmyseľnosť takéhoto nastavenia je očividná, jasná, samovysvetľujúca, bije do očí a je neakceptovateľná.
A ešte aj nezákonná.
Jednoducho nemôžete zamestnancov rozdeliť do troch kategórií (70, 20, 10), kde väčšina dostane plnú výšku bonusu, 20 percent z nich nadštandardnú výšku bosunu a 10 percent z nich utrie hubu. Len tak bez dôvodu.
Toto Zákonník práce pozná ako „nerovnaké zaobchádzanie“ a zamestnanci ukrátení o bonus bez relevantného dôvodu vzťahujúcemu sa k ich výkonnosti si môžu nezaplatené peniaze vymáhať až tri roky spätne aj s úrokmi. A to aj napriek tomu, že zamestnávateľ sa v tomto prípade oháňa nenárokovateľnosťou tejto časti mzdy. Povedané prosto a jasne: pri takomto spôsobe vyplácania je táto zložka mzdy nenárokovateľná leda tak v zmätenej hlave zamestnávateľa.
Nebudem túto firmu menovať (nateraz), ale ide o nadnárodnú spoločnosť s pobočkami v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Španielsku, Holandsku a Belgicku. Ako vidíte, spoločnosť je síce transnacionálna, ale s kindervedením.
Podnikový odborár, ktorý zakaždým dostáva telefonáty od podráždených kolegov s otázkou, prečo dostali tak málo, sa už nejaký čas snaží vedeniu vysvetliť očividnú vec: že človek nemusí byť expert na odmeňovacie systémy, aby vedel, že nemôžu ľuďom krátiť mzdu len tak, lebo je to neférové, demotivačné, a ešte aj nezákonné.
Akoby práca odborára, ktorý sa v podniku snaží hájiť práva zamestnancov, nebola náročná aj bez toho, aby musel pre vedenie formulovať arugmenty na obhájenie toho, čo je jasné už od pohľadu ako facka aj malému dieťaťu.
Kedysi som si naivne myslel, že keď už nič iné, tak chcieť od firmy, aby pri zamestnávaní dodržiavala aspoň zákon, nie je až taká veľká požiadavka. Ale tu sa dostávame do stavu, kde neabsentuje len zákonnosť ale aj základný zmysel pre logiku.
Môžete poznať Zákonník práce odpredu odzadu, ale donútiť zamestnávateľa, aby sa podľa neho správal býva väčšinou veľmi náročné. Za prvé – zamestnávateľ nerovná sa osoba poznajúca zákon, a za druhé – nerovná sa často ani osobe schopnej zákon pochopiť. Pri situácii ako je táto, kde u zamestnávateľa absentuje aj základná logika pri odmeňovaní, je apel na zákon vysoká matematika.
Ukazuje sa ako nevyhnutnosť, aby zamestnanci vstupovali do odborov, aby tak svojimi počtami podporili svojich zástupcov (odborárov) a dali im do ruky čo najväčšiu páku pri vymáhaní aspoň toho, aby sa zákon dodržiaval.
Lebo aj keď sa to nezdá, v tomto podniku boj s pomýleným odmeňovaním nakoniec naša odborová organizácia vyhrá. Vyhrali by sme ho však skôr, keby sme mali väčšiu silu (viac členov). O to skôr mohli byť zamestnanci odmeňovaní férovejšie.